Prečo je hra pre deti taká dôležitá

Zdielať

– a prečo sa pri nej rodičia často zbytočne trápia…

Nedávno som sa zúčastnila odbornej konferencie na Pedagogickej fakulte v Trnave. Téma bola vážna, ale veľmi blízka každému rodičovi – detská hra.

Zazneli tam príspevky odborníkov zo Slovenska aj z Českej republiky. Jedna myšlienka sa však opakovala v rôznych obmenách tak silno, že sa jej nedalo vyhnúť.

Profesor Ivo Jirásek z Olomouca ju pomenoval úplne priamo:


„Nie je nič dôležitejšie na svete ako hra.“

Zároveň upozornil na rozdiel, ktorý rodičia často cítia, ale nevedia ho presne pomenovať.
Hra nie je to isté ako zábava.

Zábava má rýchly efekt. Dieťa sa smeje, je spokojné, chvíľu je pokoj.
Hra je iná. Dieťa sa k nej vracia, vydrží pri nej dlhšie, opakuje to isté znova a znova. Niekedy sa aj hnevá, niekedy sa nudí, niekedy to vyzerá, že sa „nič nedeje“.

A presne vtedy sa deje veľa.

Na konferencii som mala možnosť predstaviť aj výskum, na ktorom pracujem spolu s pánom profesorom Dušan Kostrub. Skúmali sme, ako rodičia hovoria o hre svojich detí a ako si vlastne vytvárajú predstavu o tom, čo je v hre správne, potrebné alebo „dosť dobré“.

Zistili sme, že rodičia si svoje postoje k hre netvoria podľa jedného návodu. Opierajú sa o viac vecí naraz.

Veľmi často o vlastnú skúsenosť. O to, čo doma fungovalo, čo prinieslo viac pokoja, čo dieťa upokojilo alebo naopak rozbehlo. Hra sa v tomto zmysle nerodí z teórie, ale z bežného života.

Silnú rolu zohrávajú aj odborné odporúčania. Rodičia často hovoria „odporúčajú to odborníci“ alebo „hovorí sa, že hra je dôležitá“. Nemusia presne vedieť kto a kde to povedal, ale tieto hlasy im pomáhajú cítiť, že to, čo robia, dáva zmysel.

Do hry vstupujú aj rozhovory s partnerom, tlak okolia, téma obrazoviek a často aj vlastné detstvo. Ako sme sa hrávali my. Čo nám chýbalo. Čo chceme robiť inak.

Výsledkom je niečo, čo pozná veľa rodičov veľmi dôverne.
Na jednej strane cítime, že by sme mali dieťa nechať hrať sa slobodne.
Na druhej strane máme pocit, že by sme mali do hry vstupovať, usmerňovať ju, robiť ju „zmysluplnou“.

A tak si kladieme otázky:


Mám sa zapojiť alebo radšej ustúpiť?
Je táto hra dosť hodnotná?
Nemárni čas?
Nemala by ho tá hra niečo učiť?

Pre bežný deň s dieťaťom z toho plynie jednoduché, ale úľavné posolstvo.

Hra nemusí mať cieľ, aby mala zmyseľ.
Nemusí byť vždy rozvíjajúca na prvý pohľad.
Nemusí byť ani pekná, ani tichá, ani organizovaná.

Ak sa k nej dieťa vracia a dokáže pri nej vydržať, robí presne to, čo potrebuje.

Úloha rodiča vtedy často nie je robiť viac. Stačí vytvoriť priestor, dovoliť a nezasahovať zbytočne. Hra sa tak nestáva ďalšou rodičovskou povinnosťou, ale súčasťou každodenného spolunažívania.

Ak chcete o hre, hraniciach a rodičovskom pokoji premýšľať ďalej a prakticky, môžete sa pridať do našej facebookovej skupiny Ako na (nepo)slušníkov, kde tieto témy pravidelne rozoberáme v súvislosti s reálnym životom s deťmi.

Napísala

Mgr. Simona Chicevič

Mgr. Simona Chicevič je mama dvoch chlapcov (17 rokov a 3 roky), autorka knihy Ako na (nepo)slušníkov a vedkyňa, ktorá skúma výchovu a prednáša výsledky výskumov na medzinárodných pedagogických konferenciách. Motiváciou za projektom Neposlušníci bola jej práca ako učiteľky vo vyše dvadsiatich materských školách v piatich krajinách Európy, odkiaľ prináša rodičom to najlepšie. Viac o autorke >>

Zdielať na facebooku

Obsah

Najčítanejšie články

Tiché rozprávanie: kľúč k pokojnejšej a efektívnejšej komunikácii s deťmi

Dajme deťom slovo – znepokojujúce zistenia zo šatní materských škôl

Pre všetkých rodičov, ktorí „nemajú čas“

Jediný kurz, ktorý budete na výchovu potrebovať