Nový rok mi prišiel ako ideálny čas na to, na chvíľu sa zastaviť a porozmýšľať nad tým, čo nám bežne vychádza z úst, nielen ako rodičom. V tomto článku vám ukážem slovné spojenie, ktoré som zo svojho života už dávno vypustila a má to pozitivné dôsledky. Veď posúďte sami.
„Nemám čas“
Tak schválne, kedy naposledy ste niekomu povedali, že nemáte čas? Je to taký bežný výraz, že už sa málokto zamyslí, čo vlastne znamená a že v podstate vôbec nedáva zmysel.
Vráťme sa teraz pár rokov nazad, ak teda máte chvíľku 🙂
Ako sa meral čas pred hodinkami?
História nášho vnímania času je fascinujúca, pretože kedysi ľudia nevnímali čas tak presne a mechanicky ako dnes. Pred érou hodiniek a moderných časomerných nástrojov bol čas oveľa viac spätý s prírodou, cyklami a každodennými činnosťami.
Od tieňa k tikaniu
V dávnych dobách si ľudia uvedomovali čas hlavne cez pozorovanie prírody – východ a západ slnka, meniace sa ročné obdobia či fázy mesiaca. Staroveké civilizácie, ako napríklad Egypťania, používali na meranie času jednoduché nástroje, ako boli slnečné hodiny, ktoré sledovali pohyb tieňa počas dňa. Aj keď boli presné len za slnečného počasia, pre vtedajší spôsob života to úplne stačilo.
Ďalším zaujímavým spôsobom merania času boli vodné hodiny, ktoré používali starovekí Gréci a Rimania. Fungovali na princípe pomalého odtekania vody z nádoby, čo umožnilo merať určitú časovú jednotku. Tento systém bol užitočný hlavne v noci alebo počas oblačných dní, keď slnečné hodiny nemohli fungovať.
Čas ako cyklus, nie hodina
Pre bežných ľudí však čas nebol o minútach a sekundách, ale skôr o udalostiach. Pracovali „od svitu do mrku“ a vnímali čas cez konkrétne momenty, ako napríklad čas kŕmenia zvierat, začiatok obeda alebo návrat z poľa. Koncept presného času bol oveľa menej dôležitý, pretože život bol prirodzenejšie usporiadaný podľa denných a sezónnych rytmov.
Mnísi a ich hodiny: začiatok modernej presnosti
Zaujímavé je, že až v stredoveku začali kláštory používať presnejšie časové jednotky na organizáciu modlitieb. Mechanické hodiny sa postupne vyvinuli ako nástroj na synchronizáciu komunitného života, a až s príchodom priemyselnej revolúcie sa čas začal štandardizovať a rozdeľovať na presné hodiny a minúty. Tento posun zásadne ovplyvnil náš pohľad na čas ako na niečo „vlastnené“ alebo „kontrolované“.
„Nemám čas“ – mýtus modernej doby
Preto fráza „Nemám čas“ znie v kontexte histórie paradoxne – nie je to o tom, že by sme nemali čas, ale skôr o tom, ako sme sa rozhodli ho využiť a rozvrhnúť. V minulosti čas nebol nepriateľom ani nedostatkom – bol len prirodzenou súčasťou života.
Nemám čas, bola jedna z fráz, ktoré som vypustila zo svojho slovníka úplne. Omnoho presnejšie je niekomu povedať, že máme iné priority, že niečo iné je pre nás aktuálne dôležitejšie a chceme/potrebujeme venovať svoju energiu teraz tam.
Čas a priority: Čo skutočne rozhoduje?
Faktom zostáva, ak sa naň pozrieme v rámci jedného dvadsaťštyrihodinového dňa, teda neberieme do úvahy celý život človeka, tak času máme všetci rovnako. Povedať, že nemám čas je až priveľmi nepresné.
Ak si ale túžite usporiadať priority, skúste odteraz ľuďom, ak máte pocit, že na nich nemáte čas, odpovedať: „Teraz nie si moja priorita.“ Uvidíte ako rýchlo si všetko v hlave upracete.
Čas, ktorý si pamätáme
Koľkokrát sme v detstve počuli vetu: „Nemám na teba čas!“? Rodičia boli zaneprázdnení varením, upratovaním či prácou a my sme sa často museli zahrať sami. Bez toho, aby sme si to uvedomovali, tento model správania si často prenášame aj do vlastného rodičovstva. Hovoríme svojim deťom: „Hraj sa chvíľku sám/sama, ja ešte musím niečo dokončiť.“ Ale naozaj musíme? Alebo sme len presvedčení, že veci ako umytý riad či poskladané prádlo sú dôležitejšie?
Riad počká, vzťah nie
Ak by pre nás trávenie času s deťmi bolo prioritou, stačí len na chvíľku odbehnúť za nimi, venovať im pár minút pozornosti a možno sa vrátiť k našim povinnostiam spolu. Koľko času denne s deťmi skutočne trávime? Často menej, ako by sme chceli priznať. Ale pritom práve tieto chvíle, kedy dieťa cíti našu prítomnosť, budujú silné vzťahové väzby.
Pozornosť, ktorá mení správanie
Deti, ktorých potreba pozornosti je naplnená, sú oveľa ochotnejšie spolupracovať. A čo je ešte dôležitejšie, vidia nás ako prirodzenú autoritu, ktorú rešpektujú. Nemusí to byť vždy len o hre – ak ich prizveme k činnosti, ktorú práve robíme, napríklad k vareniu alebo skladaniu prádla, nielenže dokončíme, čo treba, ale zároveň posilníme náš vzťah.
Skúste desať sekúnd trpezlivosti
Keď už sme pri čase, napadlo mi zdieľať s vami v rýchlosti jeden tip. Po tom, čo niečo poviete dieťaťu a máte pocit, že vás nepočúva, dajte mu chvíľu času na reakciu. Namiesto obvyklých pár sekúnd si v duchu pomaly počítajte do desať. Možno budete prekvapení, že dieťa zareaguje, aj keď ste už mali pocit, že vás ignoruje. Tento jednoduchý tip si vyžaduje tréning, ale prináša skvelé výsledky!
Viac podobných rád nájdete v obľúbenom eBooku Ako vychovávať deti, ktoré počúvajú.
Čas ako investícia do vzťahu
Pamätajme, že čas strávený s deťmi nie je nikdy stratený. Naopak, je to investícia, ktorá prináša silné puto, lepšiu spoluprácu a spokojnú rodinu. Možno je práve dnes ten správny deň zastaviť sa, odložiť na chvíľu povinnosti a venovať deťom to, čo potrebujú najviac – nás.
Ak sa vám podarilo nájsť si čas prečítať až sem, možno máte ešte chvíľku na to, ak s vami niečo z tohto článku zarezonovalo, budem rada, ak sa o to podelíte v komentároch. 😊
