Vždy máme na výber. Život môžeme buď prežívať, žiť alebo si ho užívať. Je to dôležité aj v kontexte výchovy a rodičovstva, kde v mnohých rodinách ešte stále prevláda fenomén „Matky Terezy“, kde sa mamička v dobrej viere, takzvane obetováva pre deti, partnera, domácnosť…
Paradoxne to spôsobuje presne opak toho, čo mala v pláne. Keďže nemá ani kúsok energie na zvyš, tak na deti častejšie kričí, komunikuje s nimi presne tak ako si sľubovala, že nebude… Potom ju to samozrejme mrzí, to si vyčíta.
A cíti sa každým dňom horšie a horšie.
A takto do koliečka. Začarovaný kruh sa stáva ešte viac začarovaným, deti nepočúvajú, mamička priberá, pretože čokoláda na nervy zaberá najlepšie. Začína trpieť aj vzťah s mužom.
Už sa doma len kričí, háda, vyčíta…
A z nádhernej predstavy dokonalej a šťastnej rodinky sa stáva živá nočná mora, z ktorej sa nedá zobudiť.
Ale dá!
Na začiatok treba urobiť jednu najdôležitejšiu a najzákladnejšiu zmenu:
ZAČAŤ MYSLIEŤ NA SEBA!
Ale nie len raz za čas, ale každý deň. Dopriať si, čo potrebujeme, robiť čo najmenej toho, čo nechceme, začať si znova vytvárať svoje vnútorné i vonkajšie hranice a jasne, pevne a zrozumiteľne ich komunikovať doma.
Prestať si vyčítať, že nevenujeme 200 percent nášho času dieťaťu, upratovaniu, či vareniu a zamyslieť sa, čím by sme sa práve dnes potešili.
A ešte k tým hraniciam.
Kontaktujú ma mamičky, ktoré sú na pokraji vyhorenia vo svojej role „matky“. To je ten pocit, kedy by ste deti i s partnerom najradšej na mesiac niekam odložili a nemuseli neustále riešiť potreby všetkých žívých bytostí okolo seba.
Tieto mamičky majú jednu vec spoločnú.
Na úkor seba a svojich potrieb napĺňajú potreby ostatných a to pomaly, ale isto vedie k vyčerpaniu a strate zmyslu v mnohých smeroch
Práve v týchto momentoch rodičom vypadnú z úst vety ako: „Prečo som vlastne chcela deti?“
Samozrejme, že si to potom dotyčná mamička vyčíta, že ako to vôbec môže z úst vypustiť, či si len niečo také pomyslieť.
Ale, je to prirodzené!
Ak niekto iba dáva, dáva, dáva, tak raz nebude už mať nič pre seba a pre druhých už vôbec nie.
Ako to súvisí s výchovou? Poďme na to cez hranice.
Ak od detí vyžadujeme, aby dodržovali hranice, ale mi sami nedodržujeme ani len tie vlastné, tak nemôžeme očakávať, že deti budú dodržovať akékoľvek hranice, ktoré im určíme my.
Aké krásne jednoduché, však? Sme pre naše deti vzorom a preto potrebujeme byť nevyhnutne eogistickí, aby sme potom my, z našej polohy šťastia a pohody, vedeli byť pre ne tým vhodným vzorom a mali energiu s nimi komunikovať s rešpektom, presne tak, ako sme si sľúbili, že budeme.
A teraz by ma veľmi zaujímalo, čo idete dnes urobiť pre seba?
Budete dnešný deň prežívať, žiť alebo si ho užijete?
Nezabúdajte pri všetkom, čo robíte, že deti vás pozorujú.
