Ako to máte s dokonalosťou vo výchove? Snažíte sa nerobiť chyby? Dávate pozor na to čo hovoríte?
Stretla som rodičov, ktorí majú silnú potrebu byť ten silnejší a ten, čo má vždy pravdu.
Pripomína mi to moju basketbalovú trénerku zo základnej školy, ktorá stále opakovala:
„Máme dve pravidlá. Po prvé: tréner má vždy pravdu. A po druhé: ak náhodou nemá pravdu, tak platí pravidlo číslo 1.“
Vypytovala som sa rodičov počas výskumu rôznymi metódami na tento fenomén dokonalosti vo výchove, aby som prišla na to, čo je za ním.
Nemusela som sa ani tak snažiť a robiť zo seba detektíva. Niektorí presne vedeli prečo a povedali mi to úplne narovinu:
„Ja sa mu neospravedlním! Potom mi prerastie cez hlavu!“
„Nemôžem teraz predsa cúvnuť! Nebudú ma rešpektovať.“
„Musím byť pred nimi silná, nemôžem ukázať, že sa mýlim.“
Ukázať, že sme sa mýlili, by bola známka slabosti a rodičia sa jednoducho báli, že by ich deti potom prevalcovali… prestali rešpektovať.
Práve naopak!
Vďaka chybám máme s deťmi toľko krásnych príležitostí naučiť ich niečo hodnotné o svete, o nás, o nich samých a posilniť ešte k tomu náš vzájomný vzťah.
Už ste to odo mňa pravdepodobne počuli, ale zopakujem to.
Výchova je komunikácia a pri komunikácii jednoducho robíme chyby. Chyby sú tu, aby sme sa niečo naučili pri ich náprave.
Potrebujeme si chybu uvedomiť, prijať a potom ju s nadšením napraviť. Chyby poskytujú priestor na učenie.
Ako napríklad dieťa, ktoré si nalieva vodu. Najskôr to neodhadne a preleje pohár, neskôr je presnejšie a presnejšie, možno ešte vyleje kúsok vedľa, ale čím ďalej to ide jednoduchšie a ľahšie.
Kam by sa ale dostalo, keby preleje pohár a všetkým tvrdí, že to tak malo byť a že to nie je chyba! Že tu nie je priestor pre zlepšenie a ak by uznalo, že to urobilo nesprávne, tak ostatné deti by ho prestali rešpektovať.
Úsmevné, však?
Teraz si to prenesme na nás, dospelákov.
Keď v komunikácii s deťmi urobíme chybu, je to v poriadku. Čo v poriadku nie je, je tváriť sa, že je to takto OK a neskôr dokonca od detí vyžadovať, aby to oni robili inak.
Úplne zamotané!
Ak napríklad na deti kričíme, lebo toho bolo jednoducho veľa, je v poriadku a priam nevyhnutné, aby sme sa im za náš krik ospravedlnili.
Úprimne a od srdca povedať, že nás to mrzí, že to a to sa nám udialo. Primerane veku detí.
Netreba sa báť, že deti nás budú vidieť ako nejakého slabocha, ktorého nemusia rešpektovať. Deti sú vnímavé bytosti so zmyslom pre spravodlivosť a schopnosťou okamžite odpustiť a ísť ďalej (máme sa od nich čo učiť, že?).
Môžete to deťom komunikovať pre zmenu úplne potichu, ako nájdete v tomto článku.
Budú si vážiť našu úprimnosť a otvorenosť a o to viac nás budú rešpektovať. Zároveň ich učíte, ako narábať so svojimi chybami. Nie až tak tým, čo hovoríte, že treba robiť, ale tým, čo naozaj robíte.
Keď urobím chybu, uvedomím si ju a napravím ju. Ak je treba, niekomu sa ospravedlním, niečo urobím. Namiesto sebaobviňovania a zakrývania, všetko priznať a ísť ďalej. To je posun vpred.
Potom môžete aj od detí očakávať rovnaké správanie, keď sa pomýlia oni. Takýto vzťah s nami nedáva priestor pre klamanie, ututlávanie, či tajnosti (teraz, či v budúcnosti).
Je smutno-zábavné pozorovať rodiča, ktorý sa v živote neospravedlnil za svoju chybu dieťaťu, ako očakáva od dieťaťa ospravedlnenie za jeho chybu, či už voči nemu alebo voči rovesníkom, či súrodencom.
Dieťa v tom nevidí zmysel, pretože tak to u neho doma (v jeho svete) nefunguje, tak prečo by to malo robiť?
Takže ak na deti napríklad kričíme a nikdy sme sa im za to neospravedlnili, tak nemôžeme očakávať, aby po prvé: oni nerkičali a po druhé: keď kričia, že sa za to ospravedlnia.
Možno ste si teraz uvedomili, kde sa snažíte hrať na dokonalého rodiča, ktorý nechybí. Nemajte prosím výčitky. Tešte sa zo svojich chýb a z toho, že ich môžete napraviť a rásť spolu s deťmi.
Tlačiť na pílu dokonalosti nie je len nereálne, ale vyžaduje to príliš veľa energie, ktorú ako rodičia potrebujeme. Každý jeden joule 🙂
Pre viac podobných tém si prídite za nami na Facebook do skupiny Ako na (nepo)slušníkov>>
