Keď sa povie „detské emócie“, mnohým rodičom napadne výbuch hnevu v obchode, plač pred spaním, papuľovanie, či nadávanie alebo extrémna radosť z maličkosti, či iné prejavy s afektom. A priznajme si – často nás to vyvedie z rovnováhy. Sme unavení, chceme pokoj, chceme riešenie. Lenže emócie detí nie sú problém.
Práve naopak – môžu byť našim najväčším pomocníkom pri budovaní krásneho a silného vzťahu, ktorý pretrvá až do dospelosti.
Ako deti vnímajú svoje emócie?
Deti ešte nerozumejú svojim pocitom tak, ako my dospelí. Ešte si nevedia vnútorne vysvetliť, čo sa s nimi deje. Nerozlišujú emócie na dobré a zlé – jednoducho ich prežívajú naplno, práve v tom momente.
Pripomeňme si jednoduchý príklad:
Mamička dovarí večeru. Pre otecka je to skvelá správa, lebo je hladný :). Pre deti je to zlá správa, lebo sa ešte chceli hrať. Tá istá situácia, dva rozdielne pohľady. Takto to funguje aj s emóciami.
Deti sa v pocitoch často strácajú – nevedia, čo s nimi. A práve tu prichádzame my, rodičia. S našou schopnosťou pomenovať, čo sa deje:
„Vyzeráš byť nahnevaný.“
„Zdá sa, že si sklamaný, lebo sme museli ísť domov.“
Týmto spôsobom deťom nielen pomáhame, ale zároveň si s nimi budujeme dôveru. Cítia, že sme pri nich, že ich chápeme – a to je základom bezpečnej vzťahovej väzby, ktorá je jedným zo základných stavebných kameňov vo výchove.
Prečo je pomenovávanie pocitov také dôležité?
Keď dieťa vie, čo sa s ním deje, ľahšie sa upokojí. Začína rozumieť sebe samému. Naučí sa, že všetky pocity sú v poriadku – aj tie nepríjemné. Že nie je „zlé“, keď kričí alebo plače. Je len dieťa, ktoré potrebuje pomoc pri spracovaní toho, čo cíti.
A viete čo je na tom najkrajšie? Keď deti zažijú prijatie aj v ťažkých chvíľach, učia sa robiť to isté – najprv k sebe, neskôr k druhým. To hovoríme o bezpodmienečnej láske, ktorá je tou najlepšou výživou pre vaše dieťa i pre váš vzťah.
A čo keď emócie zrazu prídu aj na nás?
Ruku na srdce – nie vždy sme pripravení na emocionálny výbuch. Niekedy to v nás vrie rovnako ako v deťoch. A vtedy si potrebujeme dovoliť jednu vec, ktorú považujem za veľmi oslobodzujúcu:
Nemusíme reagovať hneď.
Ak situácia nie je nebezpečná, pokojne si môžeme dať minútu na rozmyslenie toho, čo bude náš ďalší krok. Nadýchnuť sa. Mlčať. Nechať plynúť ten „divoký“ okamih. Lebo až keď sa upokojíme my, môžeme byť tým bezpečným prístavom pre dieťa.
Výchova začína pri nás
Mnohé mamičky a oteckovia sa tak veľmi sústredia na potreby svojich detí, že zabúdajú na tie svoje. Potom stačí málo a všetko sa doma začne rúcať ako domček z kariet. Ak máme byť oporou pre dieťa, potrebujeme mať oporu aj sami v sebe.
Všetky tieto dôležité a zaujímavé témy a aj odpovede na časté rodičovské otázky, nielen o detských emóciách, nájdete v skupine Ako na (nepo)slušníkov, kde zdieľame hodnotné tipy, podporu a reálne príbehy rodičov ako ste Vy.
