Obliekaj sa! Vyzúvaj sa! Prezúvaj sa! – toto je bežná komunikácia rodičov smerom k deťom v rannom a poobednom zhone v škôlke.
V nedávnej štúdii sme si dali za cieľ pozorovať komunikačné vzorce a správanie rodičov a detí v materských školách. A to ráno, keď deti do škôlky prichádzajú a tak isto poobede, keď si ich rodičia po celom dni vyzdvihnú.
V tomto článku vám najskôr ukážem zopár znepokojujúcich zistení a na konci napíšem pár tipov, čo môžete zmeniť, aby ste sa vy aj vaše dieťa cítili pri týchto momentoch v šatniach omnoho lepšie a namiesto nepríjemných chvíľ plných stresu, ste sa skôr zabavili a upevnili váš vzťah s dieťaťom.
Poďme teda na tie výsledky výskumu: Smutné bolo zistenie, že prevažná časť rodičov od prvej sekundy chŕli príkazy a zákazy ako:
„Obliekaj sa!“,
„Peťko, vyzúvaj sa! Peťko, vyzuj sa!“,
„No prezliekaj sa!“,
„Evka, obliekaj sa rýchlo.“,
„Daj si toto!“,
„No obleč sa!“.
„Poď! Daj si ešte bundu!“
Nielen pri obliekaní lietali vzduchom pokyny:
„Pozdrav sa Katke!“, „Pozdrav sa Janke potom!“.
V rannom ruchu a zhone rodičia preferovali menej slov:
„Ticho!“, „Prestaň!“
Chvíľami mi to pri pozorovaní pripomínalo výcvik psov, nemyslíte? Je to dosť podobné ako: sadni, ľahni a zostaň.
Ďaľšou obľúbenou komunikačnou stratégiou rodičov bola irónia a sarkazmus, ktorým deti do približne ôsmeho roku života vôbec nerozumejú a môže im skôr ublížiť:
„Vieš si dať vôbec dole bundu?“,
„Čo máš obe ruky ľavé?“,
„Podľa mňa keď pôjde do škôlky, stratí ešte aj hlavu.“
Najzastúpenejšia bola komunikačná kategória, ktorú sme nazvali Vypytovanie, dopytovanie. V rámci tejto kategórie bolo pozorované, že rodičia využívali prevažne otázky ako primárny spôsob komunikácie:
„Netreba ísť pozdraviť pani učiteľku?“,
„Toto čo máš za obrázok?“,
„Čo ste papali? Chlebík?“, „Kedy ste skončili?“,
„A tento papier to čo je?“,
„A kto je tá pani učiteľka?“.
Niektoré mamičky dokázali na jeden nádych povedať aj niekoľko otázok a dieťa ani nemalo časopriestor odpovedať.
No a tipnite si, čo bola najčastejšia téma otázok?
No predsa desiata a obed 🙂 Uhádli ste?
Si napapaný?
Čo ste mali?
S čím bol chlebík?
Čo bolo na obed?
Niektorí rodičia ani nepoužívali pozdrav pri stretnutí s dieťaťom. Tak veľmi sa odniekiaľ niekam ponáhľali.
K všetkým otázkam a pokynom sa častokrát, žiaľ, pridali aj negatívne hlášky od unavených mamičiek a oteckov:
„Bože, ešte je len pól osmej a už ťa mám dosť. To dnes bude!“,
„Nikdy nepočúvaš, mám toho dosť!“.
A nechýbali ani vyhrážky, či podplácanie:
„Ak nepojdeš hneď do triedy, nebudeš mať doma ani televíziu, ani sladkosti!“,
„Môžeš zabudnúť na všetko. Dám ťa ujovi susedovi.“,
„Ujo sused si po teba príde!“,
„Nikdy nepočúvaš, mám toho dosť!“,
„Tak ja idem preč, čaute!“,
„Keď ma ty budeš počúvať na slovo, budem aj ja robiť, čo ty chceš.“.
Z akéhosi záhadného dôvodu, niektorí rodičia nadobudli o svojich deťúrencoch predstavu, že bez pokynov nič samé neurobia. Že sú to malí lenivci, ktorí nad sebou potrebujú generála, ktorý im pripomenie všetko čo sa má a nemá. A to je taaak veľmi vyčerpávajúce pre obe strany a nepomáha to ani vzájomnému vzťahu 🙁
A to je taaak veľmi vyčerpávajúce pre obe strany a nepomáha to ani vzájomnému vzťahu 🙁
Mám pre vás hneď niekoľko nápadov, ak ste sa náhodou našli vo vyššie uvedených výrokoch od rodičov z našej štúdie:
1. Viac pozoruj a menej rozprávaj
Skúste sa hneď najbližšie, keď budete mať silnú potrebu dieťaťu prikázať, aby sa obulo, vyzulo, pozdravilo či prezlieklo, zastaviť a byť úplne ticho. Len tam buďte spolu a duchom prítomný a pozorujte, čo dieťa bude robiť. Naozaj bude úplne zmätené a nebude vedieť čo je potrebné?
2. Dopraj vám viac času
Toto je asi najcitlivejšia téma, keď sa rozprávam s rodičmi. „No ale my na toto nemáme čas!“, „Nemám čas tu čakať, kým sa vyšišme!“, „Jemu to ale trvá večnosť!”, „Naša Anička je taký slimáčik.“.
Naozaj chceme deti už v škôlke naučiť ponáhľať sa? Ak potrebujú čas, najlepšie, čo im môžeme dať, je práve ten čas. A my pritom môžeme vedome spomaliť. Viete ako dobre to padne nielen deťom, ale aj rodičom? Neutekať od jednej povinnosti k druhej, ale tú cestu si aj vychutnať.
Presne tak to robia deti. Oni sú tu a teraz a my sa toto od nich môžeme naučiť ešte skôr ako im to vezmeme a urobíme z nich uponáhľaných, večne nervóznych dospelých, ktorí na nič nemajú čas. Ani na svoje deti.
Pre všetkých rodičov, ktorí naozaj veria, že nemajú čas, mám tento skvelý článok>>
3. Choď príkladom
Namiesto večného opakovania sa omnoho viac pomôže, ak pôjdeme deťom vlastným príkladom. Ako povedala aj Matka Tereza: „Netrápte sa, ak vás vaše deti nepočúvajú. Pozorujú vás celý deň.“
Ak chceme, aby deti boli pokojné, potrebujeme byť pokojní my. Ak chceme, aby sa deti pozdravili pani učiteľke, pozdravíme sa aj my, a tak ďalej. Táto rovnica je až priveľmi jednoduchá a napriek tomu tak účinná.
4. Namiesto príkazov popisuj
Ak vidíte, že dieťa ešte nevykonalo nejakú činnosť, ktorú by malo, nemusíte naňho okam6ite sypať príkazy. Stačí ho vecne informovať o danej skutočnosti a to tak, že len popíšete fakty. Ak chcete, aby si zavesilo budnu, ktorá mu spadla, tak namiesto: „Zdvihni si budnu!“, stačí povedať: „Tvoja budna leží na zemi“, prípadne dodať, že: „Potrebujem, aby si ju zodvihla.“ (ale vždy počkať potichu aspoň 10 sekúnd na reakciu dieťaťa).
5. Dôveruj svojmu dieťaťu
Niekedy je to len o zmene rodičovského pohľadu a dieťa je zrazu ako vymenené, viac rodiča počúva, viac spolupracuje, vzniká menej treníc. Čo sa týka ranných a poobedných situácií v materskej škole, môžete kľudne predať časť zodpovednosti dieťaťu.
Nemusíte mu baliť jeho škôlkarský váčik, nemusíte ho obúvať a vyzúvať, ráno naháňať. Verte mu, že to dokáže samo. Len vy presne viete, čo všetko sa už naučilo, čo všetko už vie urobiť úplne samostatne. Častokrát stačí naozaj len pár sekúnd, či minút navyše a dieťa dokáže fungovať omnoho samostatnejšie. Verte mi, stojí za to to skúsiť.
Ako by to teda mohlo vyzerať ráno pri rozlúčke? Stačí povedať niečo ako „Budem sa na teba tešiť, keď si ťa poobede vyzdvihnem.“ alebo „Dúfam, že budeš mať krásny deň.“, prípadne „Uži to dnes.“, či „Ľúbim ťa.“.
A pri zvítaní v poobedných hodinách deti poteší: „Ahoj, rád ťa vidím.“, či „Tešila som sa na teba.“.
Z našich pozorovaní vyplynulo, že nie všetci rodičia sa deťom pozdravia, ale od detí to vyžadujú. Verím ale, že po prečítaní tohto článku si už zajtra ráno, či dnes popoľudní dáte pozor na to, ako so svojim milovaným dietkom budete v šatni komunikovať a namiesto ranného zhonu, si tieto spoločné chvíle užijete – veď spolu skoro celý deň nebudete.
Celú štúdiu si môžete prečítať publikovanú v tomto zborníku>>
