Už od zápisu do materskej školy, ku ktorej jasličky patria, som mala zvláštny pocit v žalúdku. Tušila som prečo, ale statočne som ho potlačila (nezdravé, ja viem).
V deň D sme plní očakávaní prišli ku škôlke, na pamiatku som si drobca odfotila a šup dovnútra.
Synček nadšene sledoval všetky tie deti, čo prichádzali do budovy z každej strany. Tie staršie, ktoré si už „zvykli“ na pobyt v škôlke, si veselo vykračovali k svojim triedam a tie mladšie, nováčikovia, znepokojene pokukovali po okolí z náručia svojich rodičov.
Až keď sme vošli do triedy, vrátili sa ku mne všetky tie spomienky z čias, keď som pracovala v jasliach ako pani učiteľka. Trieda plná zúfalých a plačúcich mláďat, ktoré nechápu, kde je ich mamička. Väčšina v plienke, s mackom v ruke a dudlíkom v ústach.
„Preboha, to kde som?“, opýtala som sa sama seba. Toto, čo som pred pár rokmi vnútorne odsudzovala a nerozumela, ako môže niekto svoje dieťa takto odložiť, som teraz chcela urobiť svojmu mladšiemu synovi?!
Neónky, teplo, hluk a vo vzduchu vôňa včerajšej večere z popod plienky jedného z dezorientovaných batoliat. Tí drobci, ktorí si už zvykli, že rodičia po nich neskôr prídu, si hľadia svoje. Prevážajú sa po triede na odrážadlách, maľujú si, či stavajú hrady z lega. Popri tom jedným očkom sledujú nové, systémom ešte nezlomené deti.
Tie plačú, statočnejšie už len fňukajú a neustále pozerajú na dvere, kde videli odchádzať bezpečné náručie svojej mamy. Tej, s ktorou tvorili neoddeliteľný tím celé dva roky, až doteraz. Kedy sú spolu s ostatnými odovzdancami zverení do opatery dvoch až štyroch cudzích tiet, ktoré sa ešte k tomu celému pravidelne striedajú.
Pani učiteľky robia maximum, ale pri pätnástich deťoch sa veru nedostane dostatok pozornosti na všetkých, ktorí to tak súrne potrebujú. A tak si občas niekto poplače a je na to sám. Tak to jednoducho v inštitucionalizovanom vzdelávaní je nastavené.
Na tento citát som natrafila na webe Zdeňky Šíp Staňkovej, ktorá ma na tému traumy mnoho článkov. Zaujal ma, pretože práve v jasličkách sa toto deje každý jeden deň.
U mamičky je najlepšie a preto, ak máte možnosť nedať vaše dietko do jaslí, či predškolského zariadenia, nedávajte ho. Odmenou (ak vám je ju treba) vám bude krásny, ničím nepoškodený vzťah s vašim dieťaťom, ktorému takto umožníte vyrastať v bezpečí, s ohľadom na jeho potreby, bez zranení a zbytočnej traumy.
Pamätajte, ak dieťa plače a nechce ísť do škôlky, ešte nie je pripravené/zrelé. Ak môžete, počkajte a užite si spolu s ním ešte pár rôčkov.
Ak máte chuť sa k tejto téme dozvedieť viac, ste srdečne vítaní v našej súkromnej fb skupine „Ako na (nepo)slušníkov>>
A ako to dopadlo s nami? Nedovolili nám individuálny prístup pri zvykaní si na nové podmienky pre môjho synčeka. Ten chcel, ale v triede s deťmi veľmi zostať. Skúsili sme odlúčenie, ale bolo to so zúfalým plačom. A tak sme im pekne zamávali a išli sa spolu hrať na ihrisko. Už sme sa tam nevrátili.
Máte podobnú skúsenosť? Alebo túto problematiku vidíte inak? Som zvedavá, podeľte sa v komentároch.
