Klasické argumenty: „Ale však keď jej nedopraješ cukríky teraz, bude sa cukrom napchávať, keď bude staršia.“ alebo „Keď si nezvykne papať párky a šunku, nebude ti nič jedávať v škôlke.“ a ešte môj obľúbený: „Ak si nezvykne hneď od mala na všetko, bude mať alergie.“.
Toto je len zopár argumentov, ktoré počujú mnohí starostliví rodičia z úst svojich rodičov či svokrovcov. A to sme zatiaľ len v kategórii stravovanie. Uf!
Keď sa starí rodičia zatnú a nechcú rešpektovať vaše priania ako rodičov, tu je zopár krokov, ktoré môžete urobiť na ceste k spoločnej dohode.
Naschváľ hovorím „na ceste“, pretože dosiahnuť pohodu v takomto medzigeneračnom konflikte môže trvať od jedného rozhovoru až po niekoľko rokov.
KROK 1- Poďakovanie
Určite by som začala úprimným poďakovaním za to, že majú o nás a naše deti obavy a chcú pre ne to najlepšie. Väčšina príbuzných je naozaj nastavených inak, vyrastali v úplne inej dobe, mali k dispozícii iné informácie a verili a vychovávali podľa odlišných noriem.
Je pre nich ťažké, niekedy až nemožné, pochopiť, prečo by sme nemali trojmesačnému bábätku namáčať cumeľ do medu alebo 6 mesačnému podávať bryndzové halušky so slaninkou.
Nemusí to byť vojna!?
Väčšina rodičov sa cíti dotknutá, keď starí rodičia neakceptujú, prípadne zosmiešňujú ich štýl výchovy alebo stravovania (niekedy aj oboje). Vnímajú to ako útok na nich ako rodičov (hovorím aj z vlastnej skúsenosti, tiež som toto pred cca pätnástimi rokmi riešila).
Ak dokážeme utíšiť naše ego a akceptujeme tieto dva fakty:
- Oni to robia, lebo nám na nás záleží, boja sa o nás a naše deti a chcú nám pomôcť.
- Ja viem, že som skvelý rodič a robím to najlepšie pre moje dieťa.,
tak si veľmi rýchlo uvedomíme, že nestojíme na prahu veľkej a dlhej vojny proti svokrovcom, či vlastným rodičom, ale len potrebujeme vykomunikovať naše oprávnené požiadavky.
KROK 2 – Nastavenie hraníc
Ako rodičia nenastavujeme pri výchove hranice len svojim deťom, ale aj sebe a svojmu okoliu. My vieme, čo naše deti potrebujú a hlavne čo nepotrebujú. Tu má ale rada starších častokrát iný názor.
Potrebujeme s láskou, jasne a zrozumiteľne určiť hranice našich detí, keď sú so starými rodičmi. Znamená to, že im povieme ktoré jedlá naše deti môžu a nemôžu jesť, kedy majú ísť spať a koľko rozprávok za deň im stačí.
Na to, že tam budú nejaké odchýľky, sa môžeme 100 percentne spoľahnúť. Preto je dôležité, aby starí rodičia rozumeli, prečo sme sa rozhodli tak ako sme sa rozhodli.
Sme advokáti našich detí a potrebujeme ich chrániť od vecí, ktoré my veríme, že pre ne nie sú vhodné.
Deti sú naše zrkadlo
Určite by som brala do úvahy to, že my sme advokáti našich detí a ak sa za ich potreby nepostavíme my, tak už asi nikto iný (okrem nich samotných).
A nezabúdala by som ani na to, že práve v takýchto rodinných situáciách, kedy sa riešia nedorozumenia, sa od nás deti učia, ako pristupovať ku konfliktom, ako si vážiť sám seba, ako komunikovať so staršími, aké slová používať atď..
Strach a hnev
Nemusíme sa báť, že sa starí rodičia nahnevajú alebo urazia, ak sme začali krokom jedna a úprimne im poďakovali za ich starostlivosť a všetko, čo pre nás robia. Strach všetko zhoršuje.
Ak sa budú chcieť hnevať, tak sa hnevať budú nech urobíme čokoľvek. Nenechala by som sa tým ale odradiť od akcie.
Nemusíme sa dávať do roly poslušného dievčatka alebo chlapčeka, ktoré radšej ticho akceptuje, že sa našim deťom deje niečo, s čím nie sme stotožnení, čo nám nevyhovuje.
Moc nám nepomôže ani rola diktátora, kedy striktne a formou príkazov budeme chŕliť na babku a dedka všetky naše požiadavky. Chceme sa predsa cítiť dobre a to isté chceme pre babkovcov i naše deti.
Vzťahy v rodine
Máme možnosť vykomunikovať si s rodičmi nepríjemné veci z minulosti a utužiť tak vzťahy medzi dospelákmi. Nie je to len o deťoch. Nikdy to nie je len o deťoch.
Ak má babka problém akceptovať napríklad podávanie sladkostí, tak jej pripomenieme náš incident z detsva, kedy bola kvôli nadmernej konzumácii cukru nevyhnutná návšteva zubára, ktorá zanechala nepríjemné spomienky a strach zo zubárov na celé roky dopredu.
Pochopenie vs. reči
Môže sa stať, že starí rodičia akceptujú vaše požiadavky (GRATULUJEM!), ale absolútne vás nebudú chápať. Budú krútiť hlavou pri každej možnej príležitosti a neodpustia si komentáre ako:
„Čo ste si to zase vymysleli?“
„A jablko môže? Veď aj tam je cukor”
„Táto rozprávka nebola schválená medzinárodným inštitútom psychológov, nevadí, že to pozerá?“
Poznáte to? Irónia, sarkazmus, zbytočné komentáre… Ja to veru poznám! Robia to nielen starí rodičia, ale aj široká rodina, či známi. Ako hovorí môj manžel: „Je to daň za to, že robíme veci inak ako väčšina“.
Kedysi som bola pri týchto komentároch rozčarovaná, nahnevaná a smutná (presne v tomto poradí), ale teraz už viem, že pramenia z ICH neistoty a zároveň zo strachu. Zo strachu o nás a naše deti a to je milé, nie?
Ako reakcia stačí úprimný úsmev a poďakovanie za to, že rešpektujú náš prístup, naše požiadavky alebo naše ingrediencie a ide sa ďalej. Zmena témy pri tých členoch rodiny, ktorí chcú len rýpať. S osvietenejšími a zvedavými osobami môžeme ísť do hĺbky. Nikdy neviete, koho váš prístup očarí.
KROK 3 – Zapojenie partnera
Niekedy sa môže dať lepšie porozprávať so svokrovcami pomocou partnera. Sú to jeho rodičia, on ich pozná najlepšie, vie ako s nimi hovoriť a hlavne, keď on im niečo povie, nebudú automaticky reagovať protiútokom, ako napríklad na nevestu.
Môže to byť samozrejme aj naopak. Niekedy je lepšie ak sa do rozhovoru pustí nevesta, či zaťko. Vyskúšala by som všetky kombinácie.
Berte do úvahy mozog
Do takéhoto rozhovoru, kedy majú starí rodičia tendenciu prejsť okamžite do útoku, by som brala do úvahy niektoré z fúnkcií ľudského mozgu.
Potrebujeme zostať všetci v absolútnej pohode a pri rozhovore nechať v kľude emočné centrum mozgu (amygdala), ktoré sa aktivuje, keď sa cítime v ohrození (nielen fyzickom, ale aj psychickom) a zapájať čo najviac našu mozgovú kôru.
Nijako nám nepomôže, ak na starých rodičov zaútočíme so slovami:
„Sú to moje deti a ja vyberám, čo budú a nebudú jesť!“
„Prečo ste im zase dali párky, však som vám hovorila, že to si neželám?!“
Tieto vety, aj keď sú oprávnené, sú plné negatívnej energie a nič sa nimi nevyrieši. Spustíme tak obranný mechanizmus mozgu a s dedkovcami sa akorát tak pekne pohádame. Možno padnú aj slová, či vety, ktoré neskôr oľutujeme.
Použijeme techniku sandwich
Neviem presne od kedy túto techniku používam, ale funguje skvelo. Dá sa použiť aj pri takýchto a podobných rozhovoroch, kedy je riziko, že jedna zo strán by mohla zareagovať doktnuto, pretože sa idú rozoberať hlbšie, prípadne kontroverzné veci.
Poznáte ju? Nejde o žiadnu manipuláciu ani nič podobné. Skladá sa z troch hlavných častí (ako sadwich):
- Najskôr povieme niečo pozitívne.
- Nasleduje citlivejšia časť.
- Ukončíme to pozitívne.
Pri takomto spôsobe komunikácie dokážeme zabrániť spusteniu silnej emočnej reakcie a dostaneme sa omnoho ďalej. Mohlo by to vyzerať napríklad takto:
Mami, ďakujem, že si mi minule postrážila Peťka, veľmi mi to pomohlo. Prišiel domov plný zážitkov, bol celý natešený. (POZITÍVNA ČASŤ) Nemohol ale dlhšie zaspať. Asi si mu dovolila zjesť viac čokolády, že? Normálne sa doma nevedel zastaviť. Potrebovala by som, aby si rešpektovala, že stačí len jedna čokoláda za deň. (CITLIVEJŠIA ČASŤ) Takto ho poriadne potešíš a užijete si krásne chvíle aj tak. Môžeš mu nabudúce nakrájať a zobrať so sebou jedno z tých úžasných jabĺk, čo si kupuješ a on ti ich tu tak rád vyjedá? (POZITÍVNY KONIEC)
Cítite ten rozdiel? Dáva vám to zmysel? Ja som kedysi riešila veci úplne inak a prinieslo mi to len neporozumenie a rozhorčenie. Obe strany sme boli doktnuté, urazené a nahnevané. Vzťahy boli nič moc! Teraz? Úplna paráda! Želám to úplne všetkým rodičom a starým rodičom!
Utíšenie EGA
Asi jednou z najťažších vecí je naučiť sa spolupracovať s vlastným EGOM. Netreba ho umlčať, má dôležitú funkciu- ochraňovať nás. Ale ak ho pri reakciách na našu výchovu od okolia dokážeme utíšiť a vidieť realitu v pozitívnom svetle, tak sa nám samotným poriadne uľaví.
Je to dosť tréning a nedá sa to hneď, ale ak to dokážete, tak sa budete vedieť preniesť, cez akúkoľvek poznámku- od kohokoľvek. A vaša reakcia, okrem úsmevu na podobné nevyžiadané rady:
„Čo mu preboha necapneš na zadok? To mu takto dovolíš vymýšľať? Však počkaj až ti prerastie cez hlavu!“,
bude napríklad:
„Ďakujem Zuzi, nám násilie nevyhovuje, ja to risknem a radšej mu to vysvetlím.“.
S tým, že sa budete cítiť rovnako ako pred tým – SKVELE!
Stále nám to nefunguje
Čo ak ste urobili všetky tri kroky a stále vám to nefunguje? Babka s dedkom si robia čo chcú
a vy sa takto necítite dobre. Rozmýšľate, že sa budúcej návšteve radšej vyhnete. Lenže tak by sa vám zišla pomoc, čo s tým? Zostávajú ešte ďalšie dva kroky.
KROK 4 – Deti ako spojenci
Deti sú úžasné, samostatne mysliace bytosti, ktoré dokážu vytvárať, akceptovať i dodržiavať dohody. Nemusíme všetok tlak nášho životného štýlu prenášať na starých rodičov. S niečím nám pomôžu aj deti.
Ak vychovávame v zmysle rešpektujúcej výchovy, kedy je náš prístup založený na vzájomnom porozumení a dohodách, tak do výchovy starých rodičov zapojíme aj deti. Tie nám pomôžu naučiť babku i dedka, aby sa dohody dodžiavali.
Môže sa vám to zdať nereálne, ale je to jedna z ciet. Deti milujú preberať zodpovednosť za činnosti a ak vám doma funguje systém a dohody s deťmi, tak to jednoducho prenesiete alebo rozšírite aj k babke.
Ak máte dohodu, že TV sa pozerá presne pól hodinu, tak dáte so sebou dieťaťu časovač (kuchynské minútky fungujú na toto výborne) a pred pozeraním si ich natiahne a keď zazvonia, vypína televízor.
Alebo ak môže len jednu sladkosť za deň, tak mu dáte papier alebo zošitok, kde bude okienko na zaškrtnutie, keď už sladkosť skonzumuje. Prípadne vám s babkou pošle fotografiu sladkosti. Urobíte tak zo zakázaného ovocia transparentnú záležitosť a ešte k tomu budú starkí v nemom úžase z toho, že deti sú takto na vašej strane.
Samozrejme prispôsobíte si situáciu i opatrenia k nej vždy tak, aby to bolo pre deti zvládnuteľné a čím sú staršie, môžu byť úlohy náročnejšie. Mne sa toto osvedčilo mnohokrát.
KROK 5 – Alternatívy
Dôležitým aspektom pri akceptácii iných pravidiel pre deti starými rodičmi zohrávajú reálne možnosti. Ako to myslím?
Ak od starých rodičov žiadame nejakú zmenu v myslení (pre nich sa môže zdať priam radikálna), tak im ponúkneme alternatívne možnosti, čo s deťmi môžu robiť alebo im dať.
Oni sú v móde, kedy chcú svoje vnúčatá potešiť. Niečo nové ich naučiť, aj sa o ne postarať, ale hlavne chcú, aby mali radosť. A preto niekedy neakceptujú požiadavky rodičov, pretože im to zoberie všetky karty z rukáva.
Ak bola babička zvyknutá kŕmiť deti čokoládou, lízatkami a sladkosťami, informujeme ju o obľúbených druhoch ovocia jej vnúčika Paľka. Môže to byť jabĺčko nakrájané na kocky, oľúpaná mandarinka, maliny, jahody, či čučoriedky. Povedzte ako majú dané ovocie deti radi, či v miske alebo na tanieriku, či si deti ovocie zvyknú umývať samé, koľko toho zjedia.
Niekedy babičke vyhovuje čo najviac detailov, aby mohla vnúčika potešiť čo najvic, iná babka si na to chce prísť sama. Nebola by som prekvapená, ak by som našla svoje dieťa jesť čerešňovú bublaninu: „Však si hovorila, že má rád čerešne!“, uf, treba zdôrazniť, že čerstvé.
A pozor na jahody- z nejakého dôvodu ich skoro každá babka posype práškovým cukrom, aj keď sú dosť sladké. Lebo z cukru sa rastie, či čo som to počula. Odchýľky sú samozrejmosťou a pri každej situácii na hrane, by som myslela hlavne na to, aby sa všetci cítili šťastne.
Keď nám vôbec nič nefunguje?
Pretože oni ten cukor nasypú preto, lebo naozaj veria, že sa z neho rastie. My sa len nadýchneme, určite nebudeme nič kritizovať pred deťmi a začneme odznova krokom číslo jedna.
Ja sa na vás teším v skupine Ako na neposlušníkov, ktorá je celá o rešpektujúcej výchove, kde riešime aj takéto témy.
