Ako prestať dieťa nosiť na rukách, keď už viac nevládzeme alebo nechceme? Nech už je dôvod akýkoľvek, potrebujeme dodržať určitý postup, aby sme naše rozhodnutie pretavili do reality a dieťa naozaj behalo samé.
Niekto chce prestať dieťa nosiť na rukách, pretože už jednoducho nevládze. Bolí ho chrbát, ruky a celé nosenie už nie je príjemným zážitkom, ale skôr ťažkým fyzickým trápením.
Niekto chce prestať, pretože mal operáciu alebo možno čaká ďalšie bábätko.
A niektorý rodič chce podporiť samostatnosť dieťaťa a aj keby vládal dieťa nosiť, tak sa vedome rozhodol, že už ďalej nosiť nebude.
Teraz nehovorím o nosení v nosiči, či v šatke. Skôr mám na mysli nosenie na rukách. Také klasické, že dieťa natiahne ručičky smerom k nám a my ho zdvihneme.
Ak dodržíme tieto body, tak bude odvykanie od nosenia omnoho ľahšie aj pre nás, aj pre dieťa. Je to postup s rešpektom k potrebám oboch strán.
1. Rozmyslite si, či to ide z vás
Ak sa rozhodnete dieťa prestať nosiť na rukách z vlastného presvedčenia alebo zo zdravotných dôvodov, je to v poriadku.
Ak sa ale pre túto zmenu rozhodnete preto, lebo suseda povedala, že váš Peťko už je veľký a mal by chodiť sám alebo do vás šťuchla svokra s nepríjemnou otázkou, či ho budete nosiť aj keď bude mať 18, tak tu by som dala veľký pozor.
Takéto rozhodnutia na základe vonkajšieho popudu, ktoré sa nezhodujú s tým ako to cítime vo vnútri my sami, sa presadzujú len veľmi ťažko a častokrát práve tu deti nespolupracujú, nerešpektujú nás a my vybuchujeme a sme zbytočne podráždení.
Len preto, že máme v sebe rozkol, kedy potrebujeme niečo a robíme niečo iné na základe vonkajšej motivácie.
A presne pre toto rozpoloženie, kedy rodič už ďalej nemôže a dieťa sa správa nezvládnuteľne a emócie lietajú na všetky strany, som do nášho kurzu Sprievodca detskými emóciami zaradila hneď prvý modul, kde sa venujeme len a len rodičovi.
Pretože rodič a jeho pohoda je základ pre fungovanie celej rodiny a výchovy.
2. Zoberme do úvahy potreby dieťaťa
Ak teda rozhodnutie ide z nás, výborne. Polovica úspechu je zaručená. Teraz sa na situáciu pozrieme z pohľadu dieťaťa.
To je zvyknuté, že kedykoľvek potrebuje, tak má vašu náruč otvorenú. Ak sa bojí, vezmete ho, hladíte a šepkáte mu do ucha. Môže sa tak upokojiť a neskôr ďalej skúmať svet.
A je jedno, či dieťa zrovna potrebuje pozornosť, fyzický kontakt, upokojenie, či len vašu blízkosť… Pre potreby odvykania nosenia treba vymyslieť alternatívu, kedy si dieťa tieto dôležité potreby doplní, ale nebude to na rukách.
Dopredu si premyslite možnosti, ktoré dieťaťu ponúknete. Prípadne ho pozvite k hľadaniu riešenia. Častokrát majú deti lepšie nápady ako dospelí, len nemajú priestor ich s nami komunikovať.
Tak napríklad, keď sme teraz nedávno prestávali s nosením nášho drobca, tak kedykoľvek som videla, že potrebuje moje náručie, sklonila som sa k nemu a zostala som „tam dolu“ tak dlho, ako potreboval.
Pred pár dňami to bolo pri návšteve lekárky, videla som, že má strach a preto som bola buď v podrepe pri ňom alebo sedel na mne.
Takže potrebujeme nájsť alternatívy, ktoré nám obom vyhovujú.
3. Komunikujme to s dieťaťom
Ešte pred tým ako nastane situácia, kedy dieťa potrebuje ísť na ruky, porozprávame sa s ním úprimne a otvorene, že už nám ďalej nevyhovuje nosiť ho na rukách a potrebujeme nájsť iný spôsob, kedy si môžeme byť rovnako nablízku.
Určite berieme ohľad na vek dieťaťa. Nebudeme hovoriť rovnako so štvorročným ako s jednoročným a výber slov aj dĺžku rozhovoru podľa toho prispôsobíme.
Vysvetlíme dieťaťu, že je to pre nás priveľa a predstavíme mu alternatívy. Opýtame sa, čo by mu vyhovovalo.
Ako presne komunikovať s rešpektom a efektívne, preberáme v našom Sprievodcovi detskými emóciami v module 3 o komunikácii. Viac informácií tu>>
Rozprávame sa v predstihu, kedy máme na to priestor a sme vyrovnaní – dieťa i my. Častokrát vidím rodičov ako „melú“ z posledného a potom niekde, z ničoho nič, na nič netušiace dieťa vybuchnú a odmietnu ho zobrať na ruky – bez varovania.
Dieťa potom šokované stojí na mieste ako obarené alebo sa rozhodne protestne kričať a nespolupracovať. Dá sa tomu elegantne predísť. Stačí sa porozprávať.
4. Čo urobiť, keď sa dieťa dožaduje nášho náručia?
Každá zmena prináša určitú dávku stresu. Dieťa bolo zvyknuté, že v určitých situáciách sa dostane „hore“, k nám do náručia a zrazu mu túto istotu berieme.
Aj keď sme sa dopredu porozprávali, aj keď dieťa vyzeralo, že chápe, keď príde na lámanie chleba, dieťa si skôr, či neskôr vyskúša, či tieto zmeny myslíme vážne.
A to už poznáte. Ak dieťa na takýto prístup nie je zvyknuté alebo ak sme doteraz až tak svoje slovo nedodržovali, tak bude jeho skúšanie intenzívnejšie ako keď už fungujeme partnersky a s rešpektom a dodržujeme naše slovo dlhodobo.
(Téme dieťaťa a ako mu porozumieť a tak isto ako pracovať s jeho emóciami preberáme v module 2 nášho sprievodcu.)
Takže keď nabudúce nastane situácia, kedy dieťa chce ísť na ruky, tak ak sme išli podľa kroku jeden, že rozhodnutie k zmene ide z nás a krok dva, kedy berieme do úvahy potreby dieťaťa, tak zostáva krok, kedy dieťaťu pokojne, vecne a stručne zopakujeme, na čom sme sa dohodli alebo ako to teraz potrebujeme.
Dôležité je byť pokojný a zostať tam pre dieťa ako láskavý vodca, ktorý dodržuje to, čo povedal. Tu dieťa narazí na hranicu. Na našu vnútornú hranicu, ktorú mu s láskou a úprimne komunikujeme.
A takýto náraz býva mnohokrát veľmi emotívny. Dieťaťu emócie umožníme dať zo seba von, dáme mu najavo, že pri ňom stojíme a že je v poriadku cítiť, čo cítia. Sprievodca detskými emóciami vám aj v tomto pomôže.
A ďalej trváme na doržaní našich hraníc. Môžeme povedať..
Napríklad: „Chcel by si ísť na ruky, ale ja ťa nemôžem zobrať. Bolel by ma potom chrbát a to nechcem.“
Ak vidíme, že potrebuje naše náručie, skloníme sa k nemu a ponúkneme mu ho. Ak predpokladáme, že už je unavené, ponúkneme mu alternatívu kočiar alebo krátku pauzu s občerstvením, aby znova mohlo nabrať energiu.
Je v poriadku povedať, čo potrebujeme a čo nechceme. Aj malému dieťaťu. To je jeden z prvých krokov k rešpektujúcej komunikácii. Tým, že začneme rešpektovať seba, môžu nás začať rešpektovať aj ostatní.
Ak nerešpektujeme seba ani len my sami, ako môžeme očakávať, že nás bude rešpektovať niekto iný? Deti, partner, partnerka, svokra…
Rešpektujúca komunikácia začína v nás.
Celý tento článok bol inšpirovaný Metódou 4P, ktorú využívame v online kurze pre rodičov Sprievodca detskými emóciami. Pomôže pri akýchkoľvek silných emóciách a intenzívnych situáciách s deťmi, kedy už aj rodičia vybuchujú a nevedia kudy kam.
